Život Prešova
online
online
IGOR TIMKO: Som šťastný človek
05.03.2012 Košice
Bratislava 4. marca (TASR) – V štvorčlennej zostave Roman, Ivan, Igor Timko a Viliam Gutray sa na prvej skúške zišli 26. augusta 1996. Tri mesiace nato už ako skupina No Name vyhrali 12. ročník autorskej súťaže Rádia Regina Košický zlatý poklad s piesňou Môj kamoš.
Viac ako štvrť milióna predaných albumov, viac ako 1200 odohraných koncertov, štvornásobný Zlatý slávik bez hraníc v Českej republike, päťnásobný strieborný Slávik na Slovensku, sedem zlatých, päť platinových, tri dvojplatinové platne za predaj siedmich autorských albumov, to sú úspechy z doterajšieho účinkovania kapely No Name.
Jej líder Igor Timko (*5.9.1978) po absolvovaní košického konzervatória vyštudoval herectvo na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Spolu s basovým gitaristom Viliamom Gutrayom študujú diaľkovo Ekonomickú univerzitu v Košiciach, za sebou majú už tri semestre. Aby toho nebolo málo, Igor na košickom konzervatóriu vyučuje spev. Na každú otázku vie vždy pohotovo odpovedať. Tu je doklad.
Poznáte u nás alebo aj v zahraničí kapelu, v ktorej by hrali štyria súrodenci?
Nie. Je príjemné byť svetovým unikátom.....(smiech). Ak si dobre pamätám, existovala kapela Kelly Family, ale tam hrali aj rodičia, dedkovia a babky.
Vyštudovali ste herectvo na konzervatóriu a Akadémiu umení, ste však výborným spevákom aj skladateľom. Objavil v sebe herec spevácky talent, či opačne?
Od malička som sa predieral medzi bratmi a zakaždým som mal životnú potrebu byť stredobodom pozornosti. Dnes som samozrejme hlboko spokojný a nad celým tým detským entuziazmom sa už len usmievam. Paradoxom je, že na svojej dcérke vidím, čo všetko som vyvádzal mojim rodičom..., to je čistá herečka, speváčka a exhibicionistka. Pravdou ale je, že mnohí herci končia v kapelách. Byť na hereckej škole, ktorá má navyše množstvo sprievodných - na hudbu orientovaných predmetov, je vynikajúce spojenie toho, že človek môže byť v umeleckej brandži a popri herectve skúšať s bratmi v garáži.
V prešovskom Divadle Jonáša Záborského ste si zahrali Paula McCartneyho v inscenácii Beatles. Nebol to dostatočný impulz k hereckej dráhe?
Herectvo ma sprevádzalo v podstate od mojich desiatich rokov. Najprv televízna Zlatá brána 1989, potom Talentárium 1992-93. Svoju prvú divadelnú postavu som hral na malej scéne Štátneho divadla v Košiciach v hre Pani úsvitu (1991, réžia Jiří Svoboda). Neskôr popri Konzervatóriu divadelné hry Cyrano z predmestia (réžia Marián Kleis), Oliver Twist (réžia Jozef Bednárik).
A čo vysokoškolské roky v Banskej Bystrici?
Počas štúdia na vysokej škole v Banskej Bystrici som dostal angažmán vo zvolenskom Divadle J. G. Tajovského, tam sa mi pošťastili prvé hlavné postavy, Don v hre Motýľom nik nerozkáže (2000, réžia Ľubomír Paulovič), ďalšia hlavná úloha, postava Georga v hre Naše mestečko (2001, réžia Zdeněk Černín), rôzne rozprávky, muzikál Cigáni idú do neba, no skrátka štúdium plné praxe. Vo finále výšky som už hosťoval v prešovskom Divadle J. Záborského - spomínaná hlavná úloha Paula Mc Cartneyho v hre Beatles zos “A” uprostred (2002, Eduard Gürtler). Úloha Paula bola mojou zatiaľ poslednou hereckou príležitosťou, nakoľko sa už koncertovanie nedalo skĺbiť s divadelným kalendárom.
Takže herec – muzikant na scéne?
Či som bol viac muzikant, alebo herec? Režiséri úplne prirodzene zapájali moje muzicírovanie do týchto hier, keď si tak spomínam, v každej hre som sa “dotkol” nejakého hudobného nástroja, či už ako slepý klavirista Don, alebo cigán Aralambi, ktorý sprevádza muzikál hrou na gitare. Môžeme to vlastne zhrnúť tak, že vždy šlo o kombináciu herca a muzikanta, koniec koncov na dnešných našich koncertoch má veľké zastúpenie práve hovorené slovo, resp. komunikácia s publikom a priznávam, že pri tejto činnosti rád využívam všetky skúsenosti, nadobudnuté z predošlých rokov štúdia a praxe.
Od prvej skúšky k prvému úspechu prešli iba tri mesiace. Bola pesnička Môj kamoš a výhra na Košickom zlatom poklade odpichom na muzikantskú dráhu?
Áno. Určite áno, aj keď samotnou výhrou KZP 1996 sa nič nezmenilo. Objavil nás vtedajší šéf hudobnej redakcie Juraj Hydvéghi (dnešný riaditeľ RTVS Košice, pozn. TASR). Práve on nám ponúkol možnosť zúčastniť sa festivalu Košický zlatý poklad. Hlavnou cenou pre víťaza bol priamy postup na Bratislavskú lýru. Vďaka lýre sme si 5. júna 1997 privoňali k veľkému svetu Bratislavy a šoubiznisu. Za jeden jediný deň sme spoznali Petra Lipu, Katku Hasprovú, Janka Lehotského, Henryho Tótha. Všetci títo naši dnešní kolegovia nás v ten večer videli prvýkrát. To, že sme u nich zarezonovali, nám neskôr prezradili osobne, alebo v dokumente, ktorý o nás natočila Slovenská televízia. Ani sme si neuvedomovali, že jedno vystúpenie môže mať taký závažný dosah. Už len z tohto dôvodu dnes Bratislavská lýra chýba. My sami sme dôkazom toho, aký mala význam.
Kto podelil medzi bratov jednotlivé nástroje, Romanovi gitaru, Ivanovi bicie?
To si presne nepamätám, ale jedinečná príhoda sa traduje medzi nami bratmi a síce, že keď sa narodil bubeník Ivan, otec Dušan (dlhé roky aktívny muzikant, poznámka TASR) prehlásil mamke dnes už legendárnu vetu: super, že máme tretieho syna, máme bubeníka do kapely! A dnes je Ivan jediný postčeskoslovenský hráč na bicích, ktorého japonský výrobca bicích TAMA oficiálne uvádza vo svojich propagačných materiáloch. Otec sa zahral na sudičku a vyšlo mu to. Úžasné!
Pamätáte si na svoje prvé vystúpenie?
Ako kapela No Name, sme po prvý raz v histórií vystúpili na finále Košického zlatého pokladu 1996. Dodnes sme aktívnymi účastníkmi tohto festivalu, jednak ako jeho protagonisti a samozrejme už ako porotcovia.
Aký bol váš prvý honorár?
V košickom podniku Jazz Club, tesne po výhre KZP. Myslím, že to bolo 250 slovenských korún na hlavu a nejaké dva drinky k tomu.
Chcelo to veľa odvahy urobiť prvé koncertné turné? Ako dopadlo?
Keď má človek 20 rokov, nezvažuje veľmi, či prerobí, nemá ani šajn, čo je to aproximatívny rozpočet, náklady, zisk, jednoducho sme boli presvedčení, že na to máme a vyzerá, že nám to celkom vyšlo (smiech). Prvé turné bolo po východnom Slovensku a ako každé začiatky, aj tie naše boli veľmi ťažké. Po odohratí deviatich koncertov sme sa vrátili domov a ja som poprosil našich rodičov, či by nám nemohli požičať 680 korún, lebo sme dlžní najatému šoférovi za naftu...., a tak nám ostávalo veriť v to, čo sme robili. Ubehlo takmer 14 rokov a No Name je dnes zavedená značka, ktorá zamestnáva stály technický tím (šofér, hlavný zvukár, manažér, produkčná, pódiový technik).
Na debutovom albume No Name hráte aj na gitare, kedy ste o ňu v skupine prišli?
Definitívne som o ňu prišiel, keď do kapely nastúpil najmladší brat Dušan. Myslím, že to bolo v marci 2003, plný kulturák v Púchove, a Dušanovi pri druhej pesničke jeho prvého koncertu praskla struna. Ako som sa prihováral k ľuďom, ponad rameno mi hovorí mladistvým hlasom: Požičaj mi gitaru! Tak som mu ju požičal a už mi ju nikdy nevrátil. Vďaka Bohu! Môžem si voľme lietať po pódiu, zabávať sa s ľuďmi. Myslím, že ma spomínaný moment veľmi oslobodil.
Aký to bol pocit, držať v ruke svoje prvé vlastné cédečko?
My sme ešte z tej generácie, keď sa vydávali magnetofónové kazety. Bol to zvláštny pocit, pustiť si v roku 1998 kazetu s naším prvým albumom. Dodnes mám ešte pár kaziet uložených, lebo to bolo ako niečo neuveriteľné. Je to zázrak, keď človek drží v rukách svoje vlastné dielo, svoj hlas. Ďakujem za otázku, vrátila ma na chvíľu o 15 rokov späť.
Čo vás pri tvorbe pesničiek inšpiruje, kde zberáte námety na texty?
Inšpiruje ma život sám. Príbehy, ktoré započujem od známych, prípadne cudzích ľudí. Milujem nové impulzy. Pred dvomi rokmi som nahovoril basáka Viliama, aby sme šli na ďalšiu vysokú školu. V januári sme ukončili tretí semester. Myslím, že to bolo to najlepšie, čo sme na staré kolená mohli urobiť. Máme nové známosti, nových spolužiakov a hlavne špičkových pedagógov. Je to EUKE ( Ekonomická univerzita Bratislava so sídlom v Košiciach). Je absolútne dokonalé ísť na skúšku s vedomím, že ste pripravení, resp. tešiť sa, že slušne obstojíte. Aj keď v talóne máme už aj É-čka. Naše štúdium prinieslo už aj prvé hudobné ovocie. Na prednáške matematiky nám dekan položil otázku, ako by sme charakterizovali princíp fungovania sveta - či je to chaos alebo algoritmy? Mne sa v hlave rozsvietilo a v pesničke Biela krása (Nový album, vydaný v októbri 2011) je text: vločky padajú v prítmí, chaos či algoritmy. Keby nebolo dekana a matiky, pesnička pravdepodobne nikdy nevznikne. V rámci mojej inšpirácie nesmiem zabudnúť na moju najväčšiu inšpiráciu a tou je polovička Silvia.
Pozrime sa na tvorbu a jednotlivé obdobia skupiny cez niektoré pesničky. Ako vznikali?
Kristínka iba spí 1998
Poistka vydavateľa, ktorú ako istý obchodný ťah navrhol náš prvý vydavateľ Peter Riava. Peter ako prvý človek vo veľkom biznise uveril v našu kapelu a dokonca prišiel do Košíc na našu skúšku. Vypočul si nás a ponúkol zmluvu na päť albumov. Skrátka, keď sme odchádzali zo stretnutia, celí sme sa chveli pri uvedomení si, že sme stretli pre nás vtedy najdôležitejšieho človeka v kariére. Dodnes si pamätám ako sa mi triasli ruky, keď som šoféroval po našom prvom rokovaní. Peter nám veľmi pomohol a aj v neskoršom období nám otvoril dvere do Českej republiky.
Žily
Táto pieseň bola tretím singlom z nášho druhého albumu. Po úspešnom singli Ty a tvoja sestra sme natočili druhý album. Sestra spolu so Žilami nám naplnili prvé haly na Slovensku a zároveň potvrdili prienik do Čiech.
Čím to je?
Pre mňa osobne najhodnotnejšia pieseň. Predali sme viac ako 50.000 kusov albumov. Táto pieseň nám priniesla cenu Grammy za najpredávanejšiu kapelu v SR, vypredané turné v oboch republikách bývalého Československa a uznanie predstaviteľov najvyššej hudobnej ligy, akými sú Karel Gott, Lucka Bílá, skupiny Elán, Team, Olympic. Začali sme húfne dostávať ponuky na písanie piesní pre iných interpretov.
Ženušky
Ženušky sú jedinečnou a neopakovateľnou pesničkou. Táto skladba je na hrane medzi divadlom, šansónom, rockom, skrátka táto pieseň sa nikam neradí a nikde nezapadá. Jednoducho sme zhudobnili nápad, v ktorom sme napísali ódu na ženské pokolenie. Vstupom Lucky Bílej do tohto projektu pesnička zasvietila ešte viac.
Na svojom konte máte dnes 1200 odohraných koncertov počas 15-ročnej úspešnej dráhy. Verili ste po prvých krokoch, že dosiahnete takéto úspešné obdobie na scéne?
Ak by nám na začiatku niekto povedal, že sa to dostane do najvyšších možných sfér nášho slovensko-českého regiónu, asi by som sa smial. Na druhej strane, ak by sme sami sebe neverili, nič z toho, čo sa nám podarilo, by sme nedosiahli. Musíte byť presvedčení, že ste najlepší. Inak nenaštartujete motor, ktorý vás poháňa, prípadne vás zradí uprostred cesty.
Ročne nacestujete tisícky kilometrov, koľko to je?
Ročný priemer je cez 80.000 km. Možno sme už prekročili povestný miliónty kilometer. Ďakujem za impulz. Pozriem si naše záznamy, prípadne ten kilometer niekde na ceste oslávime.
Cestujete vlakom, autom, lietadlom. Bolo cestovanie inšpiráciou k projektu Autovlak / Návrh na rozšírenie ponuky služieb autora Igora Timka?
Áno, autovlak je veľmi príjemná vec, o desiatej dopoludnia si auto “nalodíte” v Košiciach a po devätnástej hodine schádzate z nákladnej rampy v Prahe. Paráda. Táto služba, s ktorou prišli železnice v roku 2005, potrebuje však nový rozmer, aby ju mohli využívať všetky typy vozidiel, nielen tie s výškou do 155 cm, ako je to dnes. Tak som pripravil projekt, ktorý sme prerokovali v decembri minulého roku s generálnym riaditeľom Železničnej spoločnosti Slovensko. Súhlasné stanovisko vyjadrilo v januári tohto roku aj ministerstvo dopravy.
Vráťme sa k hudbe, v ankete Slávik 2011 ste na piatom mieste. Slovenský zlatý vám zatiaľ chýba. Zato máte štyroch českých Zlatých slávikov bez hraníc. Ako sa pozeráte na túto anketu?
Byť medzi top piatimi kapelami doma a najžiadanejšou slovenskou kapelou v ČR je veľmi lichotivá pozícia. Každý muzikant vie, že ideál je pôsobiť v oboch republikách. My sme našich päť slovenských strieborných slávikov perfektne zúročili na ceste na západ. Želám podobný úspech aj ďalším slovenským kolegom.
Baví vás stále hranie?
Neviem si predstaviť, že by sme to momentálne zabalili. Aj keď všetko záleží na našom zdraví, šťastí na cestách......
-Čo pre vašu kapelu znamená rodinné zázemie?-
Všetko. Úplne všetko, Keby som nemal doma všetko v poriadku, nič iné by ma netešilo. My sme silne rodinne založení a podľa starej pravdy - človek je šťastný, ak je milovaný a má prácu, ktorá ho baví..., som šťastný človek.
Čomu sa chcete venovať, až sa raz skončí éra kapely No Name? Bude to herectvo?
S chalanmi pracujeme aj na úplne iných veciach ako je hudba. Je to aj kvôli tomu, aby sme k hudbe pristupovali s rovnakým vzrušením ako na začiatku. Hudba je pre nás stále niečo ako milenka, s ktorou občas zaskočíme na rande. Nikdy by som nechcel, aby sme hudbu robili preto, lebo musíme. Neskromne si myslím, že sme dostatočne šikovní a vzdelaní na to, aby sme aj po ukončení hrania neostali na ulici..., skrátka možností, čo robiť „potom”, je veľa, no zatiaľ sa sústreďujeme na „teraz”.
Fajn, takže ako máte podelené úlohy v kapele teraz?
Dobrá otázka, na toto sa ma ešte nikto nepýtal. Zoliho (Sallai, klávesy) a Dušana (najmladší Timko, gitara) by som dal do roly zabávačov, Zoliho aj preto, že je maďarskej národnosti a mnohé popletie, Dušana tým, že to je čistá reč ulice, on je zvyknutý na iných kamarátov, než sme my. Ivan (bicie), to je bubon, veľmi jednoducho povedané - presnosť, striktnosť, motor kapely, má na starosti napríklad veci okolo auta, poistky, servis, údržbu. Roman (najstarší Timko, sólová gitara) má na starosti financie, porady s daňovákmi, ekonómami, právnikmi. Vilo (Gutray, basová gitara) je najstarší člen kapely, on si to užíva a tým, že sme s Vilom spolužiaci na ekonomickej univerzite, tak vedieme ideové debaty o tom, kam tú kapelu posúvať. Takže každý v kapele má svoje miesto, ja chcem prinášať nápady, som mazivom, ktoré dokáže obrúsiť aj prípadné hrany v kapele. Množstvo nápadov je mojich, väčšinu hudby píšem ja, takže chcem byť trocha do „všetkého“.
Ako zareagujete, keď vám syn alebo dcéra o 10–15 rokov oznámi, že chce byť speváčkou?
(úsmev). Keď som volal domov – ahoj deti, ako sa máte – tak sa ma Jakubko do telefónu opýtal: Tatko, čo je lepšie, byť spevákom alebo zubárom? Povedal som – určite lepšie zubárom. Prečo? Lebo pomáhaš ľuďom a menej cestuješ. Takže s Jakubkom by som do budúcna nevidel problém. Malá dcérka Ivanka je ale absolútne moja kópia – okrem vlasov (smiech). Je írečitá, za každých okolností je stredobodom pozornosti, spieva, tancuje, predvádza sa. Už si pýta sukničku do škôlky, nalakovať nechtíky. Vymýšľa si rozprávky, myslím že dcéra pôjde po mojich cestičkách.
No Name sú stále v kurze, už máte potvrdené termíny vystúpení v roku 2013. Čo vám hudba dala, a na druhej strane - čo vzala?
Dala nám všetko. Mnoho zážitkov, priateľov, spoznali sme naše krásne Slovensko, vďaka hudbe sme koncertovali v USA, v Nemecku, v Taliansku, v Poľsku, v Rakúsku, v Anglicku a samozrejme, že v Česku sme varení pečení. Keďže som prudko pozitívny človek, nezaoberám sa vecami, ktoré by nám mohla vziať.
O šesť dní sú u nás parlamentné voľby. Nedostali ste ponuku na hranie v predvolebnej kampani?
Dostali sme už ponuky, aj v predchádzajúcom období, dokonca aj z Čiech, keďže aj tam sa blížia voľby. O nás je však známe, že sme apolitická skupina. Možno je to pre niekoho lákavé, politici vás použijú a potom je ťažko zbavovať sa nejakej nálepky. Nás voľby samozrejme zaujímajú, v deň volieb však hráme v Prahe a deň nato v Zlíne.
Ako naberáte energiu?
Doma s rodinou. Určite si baterky dobíjam aj vďaka novým impulzom z nových vecí, nových známostí.
Košická skupina No Name debutovala na hudobnej scéne v októbri 1998 s albumom No Name. V máji 2000 vydali druhý album Počkám si na zázrak s hitmi Ty a Tvoja sestra, Žily, Ďakujem že si aj Počkám si na zázrak. Dostal cenu Aurel ako najlepší album a Žily ako najlepšia skladba. V októbri 2001 vydali tretí album Oslávme si život, z ktorého sú hity Nie alebo áno a Večnosť. V ankete Slávik za rok 2002 získali druhé miesto. V októbri 2003 vydali štvrtý album Slová do tmy s hitmi Lekná, Prvá, Zatancuj si so mnou a Hľadám. V Slávikovi za rok 2003 boli opäť druhí. V septembri 2005 vydali piaty štúdiový album Čím to je, z neho sú hity Starosta a Čím to je. V októbri 2006 vydali DVD a CD Live In Prague. V apríli 2008 vyšiel ich šiesty album V rovnováhe a v októbri 2009 hitová dvojkompilácia Best Of No Name. Na nej je aj spoločný hit Ná, ná, ná so skupinou Chinaski. V novembri 2010 vydali DVD pod názvom No Name V rovnováhe Tour. V októbri 2011 vydali siedmu štúdiovku s názvom Nový album, z nej je aj hit Ženušky. V ankete Slávik 2008 skončili tretí, v roku 2009 na štvrtom, v roku 2010 na šiestom a 2011 na piatom mieste. V Českej republike vyhrali prvý ročník kategórie Slávici bez hraníc 2008 o najobľúbenejšieho slovenského interpreta v Českej republike. Za roky 2009, 2010 aj 2011 si prvenstvo v českom Slávikovi zopakovali.
Rozhovor s Igorom Timkom je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, športového a kultúrneho života.
Viac ako štvrť milióna predaných albumov, viac ako 1200 odohraných koncertov, štvornásobný Zlatý slávik bez hraníc v Českej republike, päťnásobný strieborný Slávik na Slovensku, sedem zlatých, päť platinových, tri dvojplatinové platne za predaj siedmich autorských albumov, to sú úspechy z doterajšieho účinkovania kapely No Name.
Jej líder Igor Timko (*5.9.1978) po absolvovaní košického konzervatória vyštudoval herectvo na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Spolu s basovým gitaristom Viliamom Gutrayom študujú diaľkovo Ekonomickú univerzitu v Košiciach, za sebou majú už tri semestre. Aby toho nebolo málo, Igor na košickom konzervatóriu vyučuje spev. Na každú otázku vie vždy pohotovo odpovedať. Tu je doklad.
Poznáte u nás alebo aj v zahraničí kapelu, v ktorej by hrali štyria súrodenci?
Nie. Je príjemné byť svetovým unikátom.....(smiech). Ak si dobre pamätám, existovala kapela Kelly Family, ale tam hrali aj rodičia, dedkovia a babky.
Vyštudovali ste herectvo na konzervatóriu a Akadémiu umení, ste však výborným spevákom aj skladateľom. Objavil v sebe herec spevácky talent, či opačne?
Od malička som sa predieral medzi bratmi a zakaždým som mal životnú potrebu byť stredobodom pozornosti. Dnes som samozrejme hlboko spokojný a nad celým tým detským entuziazmom sa už len usmievam. Paradoxom je, že na svojej dcérke vidím, čo všetko som vyvádzal mojim rodičom..., to je čistá herečka, speváčka a exhibicionistka. Pravdou ale je, že mnohí herci končia v kapelách. Byť na hereckej škole, ktorá má navyše množstvo sprievodných - na hudbu orientovaných predmetov, je vynikajúce spojenie toho, že človek môže byť v umeleckej brandži a popri herectve skúšať s bratmi v garáži.
V prešovskom Divadle Jonáša Záborského ste si zahrali Paula McCartneyho v inscenácii Beatles. Nebol to dostatočný impulz k hereckej dráhe?
Herectvo ma sprevádzalo v podstate od mojich desiatich rokov. Najprv televízna Zlatá brána 1989, potom Talentárium 1992-93. Svoju prvú divadelnú postavu som hral na malej scéne Štátneho divadla v Košiciach v hre Pani úsvitu (1991, réžia Jiří Svoboda). Neskôr popri Konzervatóriu divadelné hry Cyrano z predmestia (réžia Marián Kleis), Oliver Twist (réžia Jozef Bednárik).
A čo vysokoškolské roky v Banskej Bystrici?
Počas štúdia na vysokej škole v Banskej Bystrici som dostal angažmán vo zvolenskom Divadle J. G. Tajovského, tam sa mi pošťastili prvé hlavné postavy, Don v hre Motýľom nik nerozkáže (2000, réžia Ľubomír Paulovič), ďalšia hlavná úloha, postava Georga v hre Naše mestečko (2001, réžia Zdeněk Černín), rôzne rozprávky, muzikál Cigáni idú do neba, no skrátka štúdium plné praxe. Vo finále výšky som už hosťoval v prešovskom Divadle J. Záborského - spomínaná hlavná úloha Paula Mc Cartneyho v hre Beatles zos “A” uprostred (2002, Eduard Gürtler). Úloha Paula bola mojou zatiaľ poslednou hereckou príležitosťou, nakoľko sa už koncertovanie nedalo skĺbiť s divadelným kalendárom.
Takže herec – muzikant na scéne?
Či som bol viac muzikant, alebo herec? Režiséri úplne prirodzene zapájali moje muzicírovanie do týchto hier, keď si tak spomínam, v každej hre som sa “dotkol” nejakého hudobného nástroja, či už ako slepý klavirista Don, alebo cigán Aralambi, ktorý sprevádza muzikál hrou na gitare. Môžeme to vlastne zhrnúť tak, že vždy šlo o kombináciu herca a muzikanta, koniec koncov na dnešných našich koncertoch má veľké zastúpenie práve hovorené slovo, resp. komunikácia s publikom a priznávam, že pri tejto činnosti rád využívam všetky skúsenosti, nadobudnuté z predošlých rokov štúdia a praxe.
Od prvej skúšky k prvému úspechu prešli iba tri mesiace. Bola pesnička Môj kamoš a výhra na Košickom zlatom poklade odpichom na muzikantskú dráhu?
Áno. Určite áno, aj keď samotnou výhrou KZP 1996 sa nič nezmenilo. Objavil nás vtedajší šéf hudobnej redakcie Juraj Hydvéghi (dnešný riaditeľ RTVS Košice, pozn. TASR). Práve on nám ponúkol možnosť zúčastniť sa festivalu Košický zlatý poklad. Hlavnou cenou pre víťaza bol priamy postup na Bratislavskú lýru. Vďaka lýre sme si 5. júna 1997 privoňali k veľkému svetu Bratislavy a šoubiznisu. Za jeden jediný deň sme spoznali Petra Lipu, Katku Hasprovú, Janka Lehotského, Henryho Tótha. Všetci títo naši dnešní kolegovia nás v ten večer videli prvýkrát. To, že sme u nich zarezonovali, nám neskôr prezradili osobne, alebo v dokumente, ktorý o nás natočila Slovenská televízia. Ani sme si neuvedomovali, že jedno vystúpenie môže mať taký závažný dosah. Už len z tohto dôvodu dnes Bratislavská lýra chýba. My sami sme dôkazom toho, aký mala význam.
Kto podelil medzi bratov jednotlivé nástroje, Romanovi gitaru, Ivanovi bicie?
To si presne nepamätám, ale jedinečná príhoda sa traduje medzi nami bratmi a síce, že keď sa narodil bubeník Ivan, otec Dušan (dlhé roky aktívny muzikant, poznámka TASR) prehlásil mamke dnes už legendárnu vetu: super, že máme tretieho syna, máme bubeníka do kapely! A dnes je Ivan jediný postčeskoslovenský hráč na bicích, ktorého japonský výrobca bicích TAMA oficiálne uvádza vo svojich propagačných materiáloch. Otec sa zahral na sudičku a vyšlo mu to. Úžasné!
Pamätáte si na svoje prvé vystúpenie?
Ako kapela No Name, sme po prvý raz v histórií vystúpili na finále Košického zlatého pokladu 1996. Dodnes sme aktívnymi účastníkmi tohto festivalu, jednak ako jeho protagonisti a samozrejme už ako porotcovia.
Aký bol váš prvý honorár?
V košickom podniku Jazz Club, tesne po výhre KZP. Myslím, že to bolo 250 slovenských korún na hlavu a nejaké dva drinky k tomu.
Chcelo to veľa odvahy urobiť prvé koncertné turné? Ako dopadlo?
Keď má človek 20 rokov, nezvažuje veľmi, či prerobí, nemá ani šajn, čo je to aproximatívny rozpočet, náklady, zisk, jednoducho sme boli presvedčení, že na to máme a vyzerá, že nám to celkom vyšlo (smiech). Prvé turné bolo po východnom Slovensku a ako každé začiatky, aj tie naše boli veľmi ťažké. Po odohratí deviatich koncertov sme sa vrátili domov a ja som poprosil našich rodičov, či by nám nemohli požičať 680 korún, lebo sme dlžní najatému šoférovi za naftu...., a tak nám ostávalo veriť v to, čo sme robili. Ubehlo takmer 14 rokov a No Name je dnes zavedená značka, ktorá zamestnáva stály technický tím (šofér, hlavný zvukár, manažér, produkčná, pódiový technik).
Na debutovom albume No Name hráte aj na gitare, kedy ste o ňu v skupine prišli?
Definitívne som o ňu prišiel, keď do kapely nastúpil najmladší brat Dušan. Myslím, že to bolo v marci 2003, plný kulturák v Púchove, a Dušanovi pri druhej pesničke jeho prvého koncertu praskla struna. Ako som sa prihováral k ľuďom, ponad rameno mi hovorí mladistvým hlasom: Požičaj mi gitaru! Tak som mu ju požičal a už mi ju nikdy nevrátil. Vďaka Bohu! Môžem si voľme lietať po pódiu, zabávať sa s ľuďmi. Myslím, že ma spomínaný moment veľmi oslobodil.
Aký to bol pocit, držať v ruke svoje prvé vlastné cédečko?
My sme ešte z tej generácie, keď sa vydávali magnetofónové kazety. Bol to zvláštny pocit, pustiť si v roku 1998 kazetu s naším prvým albumom. Dodnes mám ešte pár kaziet uložených, lebo to bolo ako niečo neuveriteľné. Je to zázrak, keď človek drží v rukách svoje vlastné dielo, svoj hlas. Ďakujem za otázku, vrátila ma na chvíľu o 15 rokov späť.
Čo vás pri tvorbe pesničiek inšpiruje, kde zberáte námety na texty?
Inšpiruje ma život sám. Príbehy, ktoré započujem od známych, prípadne cudzích ľudí. Milujem nové impulzy. Pred dvomi rokmi som nahovoril basáka Viliama, aby sme šli na ďalšiu vysokú školu. V januári sme ukončili tretí semester. Myslím, že to bolo to najlepšie, čo sme na staré kolená mohli urobiť. Máme nové známosti, nových spolužiakov a hlavne špičkových pedagógov. Je to EUKE ( Ekonomická univerzita Bratislava so sídlom v Košiciach). Je absolútne dokonalé ísť na skúšku s vedomím, že ste pripravení, resp. tešiť sa, že slušne obstojíte. Aj keď v talóne máme už aj É-čka. Naše štúdium prinieslo už aj prvé hudobné ovocie. Na prednáške matematiky nám dekan položil otázku, ako by sme charakterizovali princíp fungovania sveta - či je to chaos alebo algoritmy? Mne sa v hlave rozsvietilo a v pesničke Biela krása (Nový album, vydaný v októbri 2011) je text: vločky padajú v prítmí, chaos či algoritmy. Keby nebolo dekana a matiky, pesnička pravdepodobne nikdy nevznikne. V rámci mojej inšpirácie nesmiem zabudnúť na moju najväčšiu inšpiráciu a tou je polovička Silvia.
Pozrime sa na tvorbu a jednotlivé obdobia skupiny cez niektoré pesničky. Ako vznikali?
Kristínka iba spí 1998
Poistka vydavateľa, ktorú ako istý obchodný ťah navrhol náš prvý vydavateľ Peter Riava. Peter ako prvý človek vo veľkom biznise uveril v našu kapelu a dokonca prišiel do Košíc na našu skúšku. Vypočul si nás a ponúkol zmluvu na päť albumov. Skrátka, keď sme odchádzali zo stretnutia, celí sme sa chveli pri uvedomení si, že sme stretli pre nás vtedy najdôležitejšieho človeka v kariére. Dodnes si pamätám ako sa mi triasli ruky, keď som šoféroval po našom prvom rokovaní. Peter nám veľmi pomohol a aj v neskoršom období nám otvoril dvere do Českej republiky.
Žily
Táto pieseň bola tretím singlom z nášho druhého albumu. Po úspešnom singli Ty a tvoja sestra sme natočili druhý album. Sestra spolu so Žilami nám naplnili prvé haly na Slovensku a zároveň potvrdili prienik do Čiech.
Čím to je?
Pre mňa osobne najhodnotnejšia pieseň. Predali sme viac ako 50.000 kusov albumov. Táto pieseň nám priniesla cenu Grammy za najpredávanejšiu kapelu v SR, vypredané turné v oboch republikách bývalého Československa a uznanie predstaviteľov najvyššej hudobnej ligy, akými sú Karel Gott, Lucka Bílá, skupiny Elán, Team, Olympic. Začali sme húfne dostávať ponuky na písanie piesní pre iných interpretov.
Ženušky
Ženušky sú jedinečnou a neopakovateľnou pesničkou. Táto skladba je na hrane medzi divadlom, šansónom, rockom, skrátka táto pieseň sa nikam neradí a nikde nezapadá. Jednoducho sme zhudobnili nápad, v ktorom sme napísali ódu na ženské pokolenie. Vstupom Lucky Bílej do tohto projektu pesnička zasvietila ešte viac.
Na svojom konte máte dnes 1200 odohraných koncertov počas 15-ročnej úspešnej dráhy. Verili ste po prvých krokoch, že dosiahnete takéto úspešné obdobie na scéne?
Ak by nám na začiatku niekto povedal, že sa to dostane do najvyšších možných sfér nášho slovensko-českého regiónu, asi by som sa smial. Na druhej strane, ak by sme sami sebe neverili, nič z toho, čo sa nám podarilo, by sme nedosiahli. Musíte byť presvedčení, že ste najlepší. Inak nenaštartujete motor, ktorý vás poháňa, prípadne vás zradí uprostred cesty.
Ročne nacestujete tisícky kilometrov, koľko to je?
Ročný priemer je cez 80.000 km. Možno sme už prekročili povestný miliónty kilometer. Ďakujem za impulz. Pozriem si naše záznamy, prípadne ten kilometer niekde na ceste oslávime.
Cestujete vlakom, autom, lietadlom. Bolo cestovanie inšpiráciou k projektu Autovlak / Návrh na rozšírenie ponuky služieb autora Igora Timka?
Áno, autovlak je veľmi príjemná vec, o desiatej dopoludnia si auto “nalodíte” v Košiciach a po devätnástej hodine schádzate z nákladnej rampy v Prahe. Paráda. Táto služba, s ktorou prišli železnice v roku 2005, potrebuje však nový rozmer, aby ju mohli využívať všetky typy vozidiel, nielen tie s výškou do 155 cm, ako je to dnes. Tak som pripravil projekt, ktorý sme prerokovali v decembri minulého roku s generálnym riaditeľom Železničnej spoločnosti Slovensko. Súhlasné stanovisko vyjadrilo v januári tohto roku aj ministerstvo dopravy.
Vráťme sa k hudbe, v ankete Slávik 2011 ste na piatom mieste. Slovenský zlatý vám zatiaľ chýba. Zato máte štyroch českých Zlatých slávikov bez hraníc. Ako sa pozeráte na túto anketu?
Byť medzi top piatimi kapelami doma a najžiadanejšou slovenskou kapelou v ČR je veľmi lichotivá pozícia. Každý muzikant vie, že ideál je pôsobiť v oboch republikách. My sme našich päť slovenských strieborných slávikov perfektne zúročili na ceste na západ. Želám podobný úspech aj ďalším slovenským kolegom.
Baví vás stále hranie?
Neviem si predstaviť, že by sme to momentálne zabalili. Aj keď všetko záleží na našom zdraví, šťastí na cestách......
-Čo pre vašu kapelu znamená rodinné zázemie?-
Všetko. Úplne všetko, Keby som nemal doma všetko v poriadku, nič iné by ma netešilo. My sme silne rodinne založení a podľa starej pravdy - človek je šťastný, ak je milovaný a má prácu, ktorá ho baví..., som šťastný človek.
Čomu sa chcete venovať, až sa raz skončí éra kapely No Name? Bude to herectvo?
S chalanmi pracujeme aj na úplne iných veciach ako je hudba. Je to aj kvôli tomu, aby sme k hudbe pristupovali s rovnakým vzrušením ako na začiatku. Hudba je pre nás stále niečo ako milenka, s ktorou občas zaskočíme na rande. Nikdy by som nechcel, aby sme hudbu robili preto, lebo musíme. Neskromne si myslím, že sme dostatočne šikovní a vzdelaní na to, aby sme aj po ukončení hrania neostali na ulici..., skrátka možností, čo robiť „potom”, je veľa, no zatiaľ sa sústreďujeme na „teraz”.
Fajn, takže ako máte podelené úlohy v kapele teraz?
Dobrá otázka, na toto sa ma ešte nikto nepýtal. Zoliho (Sallai, klávesy) a Dušana (najmladší Timko, gitara) by som dal do roly zabávačov, Zoliho aj preto, že je maďarskej národnosti a mnohé popletie, Dušana tým, že to je čistá reč ulice, on je zvyknutý na iných kamarátov, než sme my. Ivan (bicie), to je bubon, veľmi jednoducho povedané - presnosť, striktnosť, motor kapely, má na starosti napríklad veci okolo auta, poistky, servis, údržbu. Roman (najstarší Timko, sólová gitara) má na starosti financie, porady s daňovákmi, ekonómami, právnikmi. Vilo (Gutray, basová gitara) je najstarší člen kapely, on si to užíva a tým, že sme s Vilom spolužiaci na ekonomickej univerzite, tak vedieme ideové debaty o tom, kam tú kapelu posúvať. Takže každý v kapele má svoje miesto, ja chcem prinášať nápady, som mazivom, ktoré dokáže obrúsiť aj prípadné hrany v kapele. Množstvo nápadov je mojich, väčšinu hudby píšem ja, takže chcem byť trocha do „všetkého“.
Ako zareagujete, keď vám syn alebo dcéra o 10–15 rokov oznámi, že chce byť speváčkou?
(úsmev). Keď som volal domov – ahoj deti, ako sa máte – tak sa ma Jakubko do telefónu opýtal: Tatko, čo je lepšie, byť spevákom alebo zubárom? Povedal som – určite lepšie zubárom. Prečo? Lebo pomáhaš ľuďom a menej cestuješ. Takže s Jakubkom by som do budúcna nevidel problém. Malá dcérka Ivanka je ale absolútne moja kópia – okrem vlasov (smiech). Je írečitá, za každých okolností je stredobodom pozornosti, spieva, tancuje, predvádza sa. Už si pýta sukničku do škôlky, nalakovať nechtíky. Vymýšľa si rozprávky, myslím že dcéra pôjde po mojich cestičkách.
No Name sú stále v kurze, už máte potvrdené termíny vystúpení v roku 2013. Čo vám hudba dala, a na druhej strane - čo vzala?
Dala nám všetko. Mnoho zážitkov, priateľov, spoznali sme naše krásne Slovensko, vďaka hudbe sme koncertovali v USA, v Nemecku, v Taliansku, v Poľsku, v Rakúsku, v Anglicku a samozrejme, že v Česku sme varení pečení. Keďže som prudko pozitívny človek, nezaoberám sa vecami, ktoré by nám mohla vziať.
O šesť dní sú u nás parlamentné voľby. Nedostali ste ponuku na hranie v predvolebnej kampani?
Dostali sme už ponuky, aj v predchádzajúcom období, dokonca aj z Čiech, keďže aj tam sa blížia voľby. O nás je však známe, že sme apolitická skupina. Možno je to pre niekoho lákavé, politici vás použijú a potom je ťažko zbavovať sa nejakej nálepky. Nás voľby samozrejme zaujímajú, v deň volieb však hráme v Prahe a deň nato v Zlíne.
Ako naberáte energiu?
Doma s rodinou. Určite si baterky dobíjam aj vďaka novým impulzom z nových vecí, nových známostí.
Košická skupina No Name debutovala na hudobnej scéne v októbri 1998 s albumom No Name. V máji 2000 vydali druhý album Počkám si na zázrak s hitmi Ty a Tvoja sestra, Žily, Ďakujem že si aj Počkám si na zázrak. Dostal cenu Aurel ako najlepší album a Žily ako najlepšia skladba. V októbri 2001 vydali tretí album Oslávme si život, z ktorého sú hity Nie alebo áno a Večnosť. V ankete Slávik za rok 2002 získali druhé miesto. V októbri 2003 vydali štvrtý album Slová do tmy s hitmi Lekná, Prvá, Zatancuj si so mnou a Hľadám. V Slávikovi za rok 2003 boli opäť druhí. V septembri 2005 vydali piaty štúdiový album Čím to je, z neho sú hity Starosta a Čím to je. V októbri 2006 vydali DVD a CD Live In Prague. V apríli 2008 vyšiel ich šiesty album V rovnováhe a v októbri 2009 hitová dvojkompilácia Best Of No Name. Na nej je aj spoločný hit Ná, ná, ná so skupinou Chinaski. V novembri 2010 vydali DVD pod názvom No Name V rovnováhe Tour. V októbri 2011 vydali siedmu štúdiovku s názvom Nový album, z nej je aj hit Ženušky. V ankete Slávik 2008 skončili tretí, v roku 2009 na štvrtom, v roku 2010 na šiestom a 2011 na piatom mieste. V Českej republike vyhrali prvý ročník kategórie Slávici bez hraníc 2008 o najobľúbenejšieho slovenského interpreta v Českej republike. Za roky 2009, 2010 aj 2011 si prvenstvo v českom Slávikovi zopakovali.
Rozhovor s Igorom Timkom je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, športového a kultúrneho života.
0
www.ZIVOTPO.sk
